V noci začalo opäť pršať. A prši aj ráno. Opäť balíme stan v daždi, ale už je nám to jedno. V tejto chvíli chceme byť už hlavne čím skôr doma.

Navliekli sme si pršiplášte a vydali sa na posledný úsek našej cesty. Terén bol poriadne premočený a šmýkalo sa či sme išli hore či dole z kopca. K tomu všetkému začalo poriadne fúkať. Akoby nás chcelo niečo zastaviť na našom putovaní a zabrániť nám prísť do nami vytýčeného cieľa. Počasie v nás opäť len utvrdilo naše rozhodnutie dnes skončiť.

Uzimení, hladní, unavení a mokrí sme putovali niekoľko hodín až sa pred nami objavila značka s informáciou, že do Fačkovského sedla je to už len 5 minút. Ani sa mi nechcelo veriť, že naše putovanie je už takmer na konci. Pridali sme do kroku a o chvíľu sme už stáli pod rozcestníkom Fačkovské sedlo.

A to bol záver našej cesty. Prešli sme 500 kilometrov. Peši. Aj keď som na začiatku nášho putovania nepredpokladala, že prídem pešo až sem, predsa mi len teraz bolo ľúto, že našu cestu musíme zabaliť už tu. Bol to úžasný úspech o ktorom by som na začiatku putovania mohla len snívať, ale teraz tu, v sedle, som cítila, že sme mohli zájsť ďalej. A pravdepodobne, keby nám počasie aspoň trošku prialo, prešli by sme celú Cestu SNP, teda kompletných 750 km. Možno nabudúce :)

Chceme sa poďakovať rodine a všetkým priateľom a známym, ktorí nás počas nášho putovania povzbudili svojimi smskami či emailami. Boli to správy, ktoré nás dobíjali energiou.

Verím, že sa Vám naše zápisky z cesty páčili a možno budú pre Vás povzbudením a motiváciou na absolvovanie tejto jedinečnej turistickej cesty na Slovensku :)

Je sobota ráno. Predpovede počasia hlásili od soboty oteplenie a zmenu počasia. Vykuknem von zo stanu, ale slnko nevidím. Je zamračené a je poriadna kosa. Balíme stan, ktorý je stále mokrý a nemáme ho kde a ako usušiť. Sme však ako bez duše. Chýba nám predchádzajúce nadšenie a zápal pre cestu. Ako by sme to už robili len z donútenia.

Zatiaľ neprší. V nohách máme 452 km a veríme, že este pár ich prejdeme. Vyrážame.

Postupujeme však s problémami. Pri každej prestávke nás kvárila zima. Nevedeli sme sa zohriať. Nohy sme mali rozmočené, ani častejšie vyzúvanie ich nesušilo. Na to bolo príliš zima a vlhko. Naša nálada bola na bode mrazu.

A vtedy prišlo rozhodnutie. Dosiahneme ešte 500 km a cestu ukončíme. V rámci našich možností bolo možné túto métu dosiahnuť už o deň. Tak sme sa rozhodli dnes prejsť čo najďalej, prespať ešte raz niekde vonku a na druhý deň sa pokúsiť dostať na Fačkovské sedlo, kde by sme mohli našu cestu ukončiť.

Mňa však už od včera pobolieval kĺb na prste na nohe a bolo to čím ďalej horšie. Rišo mal už tiež zdravotné problémy, trápilo ho koleno a to všetko len podporovalo naše rozhodnutie cestu ukončiť, skôr než si zničíme zdravie.

Rozhodli sme sa zájsť až na Hartvigu a odtiaľ ďalší deň pokračovať až do Fačkovského sedla.

Tak sme vybehli na Vyšehrad, urobili si tam pár fotiek a bez prestávky sme išli ďalej.

Na mape boli v okolí Hartvigi zaznačené akési chatky, tak sme dúfali, že v nich nik nebude a prípadnú verandu by sme využili na prespanie.

Chaty sme tam ale nenašli. Jediné čo nás tam čakalo, bol rozbahnený terén, ktorý bol ušliapaný od kráv. Išlo sa ťažko a k tomu všetkému sa začalo stmievať. Bolo treba sa utáboriť. Nebola iná možnosť ako prespať na malej lúke medzi kravincami.

Založili sme oheň, zjedli polievku s cestovinami, rozložili stan a uložili sa spať. Bolo neuveriteľné, že po toľkom putovaní sa zajtra vrátime domov. A konečne sa poriadne najeme a dáme si všetko to, po čom sme tak často snívali.

Prvé, čo ráno počujem, je tiché bubnovanie dažďových kvapiek na náš stan. A pocítim zimu. Tá ma budila takmer celú noc napriek trom vrstvám oblečenia, ktoré som si na seba natiahla.

Rozhodli sme sa posunúť náš odchod na neskoršiu hodinu, dúfajúc, že prestane pršať. Okolo desiatej konečne prestáva pršať, trošku sa vyjasnilo, tak balíme veci. Topánky sú studené a mokré. Rovnako aj ponožky. To nám nepridáva na dobrej nálade.

Rišo sa pokúsil vytvoriť pre ponožky ochranu pred premočením, ale pokus nemal veľký úspech.

Zbalili sme premočený stan a vydávame sa na cestu. Cez kopec sme sa dostali do rekreačného strediska Skalka. Aj sme sa tu chceli niekde najesť alebo aspoň napiť, ale bolo to tam ľudoprázdne. Asi to tam žije predovšetkým v zime.

Zo Skalky sme pokračovali rovno na Krahule. Terén bol nenáročný, ale opäť začalo pršať a už mi to začalo liezť na nervy. Tak sme sa navliekli do pršiplášťov a pokračovali sme v daždi.

Na začiatku Krahúľ sme našli dva prístrešky, ktoré by nám poslúžili ako skvelá spálňa na noc. Dali sme si pauzu, uvarili si obed a premýšľali čo ďalej. Pokračovať ďalej alebo zostať v prístreškoch a prečkať v nich noc? To je otázka. Nevedeli sme, či neskôr nájdeme vhodné miesto na spanie. Ale nakoniec zvíťazila chuť hýbať sa pred nečinným posedávaním v studených prístreškoch.

Prešli sme okolo stredu Európy, v Kremnickej Bani sme si nakúpili základné potraviny do zásoby a pokračovali ďalej do Kunešova. V tomto úseku je cesta bez prevýšení, putuje sa hlavne lúkami, kde sme natrafili len na stáda dobytka. Cesta viedla aj cez ďatelinové polia. Trochu sme sa obávali, že tam stretneme divé svine, ktoré sú pre túto oblasť typické, tak sme si pre istotu zvonili kľúčmi aby sme ich odplašili. Večer sa nám podarilo dostať do Sedla pod Vysokou.

Verili sme, že po ceste natrafíme na ďalšie prístrešky, ale kde nič tu nič. Tak sme si v sedle rozložili stan. Boli sme v oblasti kde sú rozšírené medvede, preto sme sa rozhodli si okolo stanu postaviť ohradu z konárov a vetiev. Rišo založil pred stanom oheň, aj keď prinútiť horieť mokré drevo nebolo jednoduché. Oheň ale bolo treba celú noc udržiavať. Rišo ma v pravidelných intervaloch budil tichým ale nástojčivým hlasom "oheeeeň", čo znamenalo, že treba priložiť. Ja s mojím tuhým spánkom by som aj príchod samotného medveďa prespala. Vstávať som vydržala do brieždenia a potom som to už nechala na osud.

Ráno, neverím svojim očiam, svieti slniečko. Konečne. Rýchlo hádžeme do seba raňajky, aj keď paštéka nám už ide hore krkom, balíme veci a vyrážame na cestu plný optimizmu. Slnko nám dáva nádej. Zdá sa, že konečne bude krásny deň.

Po pár metroch chôdze sme dokonca zhodili naše bundy a pokračovali sme len v tričkách. Po ceste sme stretli skupinku turistov, ktorí boli uveličení naším putovaním.

Svižným tempom sme dorazili až po sedlo Malý Šturec. Tam sa však už nad nami objavil podivný mrak a slnko zmizlo. Ochladilo sa. Aj terén sa zmenil. Prišlo stúpanie a o chvíľu prišiel aj dážď. Najskôr sa zdalo, že to bude len taká prehánka, ale pršať neprestávalo. Po ceste bolo plno krovín, ktoré boli mokré a úplne nám premočili nohavice. A opäť nám začalo čvachtať v topánkach. Pôvodne sme sa dnes chceli dostať až na Skalku, ale boli sme už riadne premočení, tak sme sa rozhodli stan rozložiť už v Kordíckom sedle. Celý proces stavby prebehol počas dažďa a potom prišlo rýchle nasťahovanie sa dnu a prezliekanie sa do suchých vecí. 

Pršať neprestávalo a pršalo celú noc. Zaspávala som s nádejou, že ráno sa snáď počasie opäť vylepší. Noc v stane však bola poriadne studená.

Ráno. Nechce sa nám vstávať. Máme za sebou 387.9 km. Vonku je opäť zamračené. Oblečenie a najmä topánky nám cez noc veľmi neuschli. A opäť hlásia dážď.

Zbehli sme ešte do miestnych potravín, urobili si zásoby a dali si vonku na lavičke raňajky.

Skôr ako sme úplne opustili Donovaly a vydali sa smer kopec Zvolen stretli sme skupinku miestnych mužov. Tí nás varovali pred množstvom medveďov nielen v Španej doline, ale v celom okolí. Tak to som zrovna nepotrebovala počuť.  

Vyškriabali sme sa hore na Zvolen a spravili si krátku pauzu. Rozhodli sme sa, že si budeme robiť častejšie pauzy, aby sme vždy aspoň trochu presušili naše nohy. Aj keď to veľmi nepomáhalo.

Dnes sme natrafili na zlé značenie a predovšetkým časy na rozcestníkoch nesedeli. To čo malo trvať hodinu, sme išli dve. A to sme sa neflákali. Po ceste sme našli táborisko, ktoré bolo obohnané plotom proti medveďom. Takže ujovia nás nechceli strašiť, tie medvede tu naozaj sú.

A potom sa pred nami objavila Krížna a ja som myslela, že prišiel posledný deň môjho života. Obrovský kopec so strmým svahom. Ruksak na chrbte ma neuveritelne tlačil a dochádzal mi dych. Chcelo to veľké sebazaprenie, ale zvládli sme to. Hore nás čakal vojenský vysielač.

Bolo neskoré popoludnie. V diaľke sa už črtal Horskom hoteli Kráľova studňa. Je to hotel, ktorý ponúka aj turistické izby, čo nie sú tak drahé ako tie hotelové, tak sme sa rozhodli využiť jeho služby. V sušiarni sme nechali naše topánky a verili sme, že nám do rána preschnú. 

Na hoteli sme boli len my a rodinka z Francúzska, čo mala tri malé deti a jedného obrovského psa. Aj keď neviem kde sa tam vzali, keďže nemali ani auto ani batožinu. 

Ráno nás budia Maďari. Balia veci a majú namierené na Štefáničku. Želáme im veľa šťastia.

Na chvíľku sa zdvihla hmla a nám sa naskytol nádherný výhľad. Žeby sa konečne menilo počasie? Rýchlo dojedáme praženicu a vyrážame smer Veľká Chochuľa. 

Pri postupe do Hriadeľského sedla sa však opäť zamračilo a začalo popŕchať. Naše topánky, ktoré nestihli od včera poriadne uschnúť sú opäť mokré. A naše nohy tiež. 

V Hriadeľskom sedle je prístrešok. Chvíľu v ňom oddychujeme. Vyzuli sme si topánky a snažíme sa presušiť si nohy.Tie vyzerajú akoby sme ich niekoľko hodín močili vo vode.

V prístrešku bolo pri našom príchode pár ľudí. Po chvíli odišli. Snáď nie kvôli nám. V prístrešku sa dá spať, ale potrebujeme opäť sušiť veci a topánky a tu by sa nám to nepodarilo. Padá rozhodnutie. Ideme na Donovaly.

Cesta však viedla cez Kozí chrbát a ten nás riadne potrápil. Terén bol strmý a navlhnutý, šmýkalo sa. Potom sme už len dúfali, že ideme správne, lebo značka sa z ničoho nič stratila. Zostala len značka pre cyklistov, tak sme nasledovali aspoň tú.

Kúsok pred Donovalmi sa značka opäť ukázala a o chvíľu sme už pod sebou videli celé Donovaly. To sme však netušili, že nájsť tu ubytovanie bude také náročné. 

Najskôr sme skúsili šťastie v penzióne s jednou hviezdičkou. Zistili sme však, že izba pre dvoch stojí 40 EUR. To sa nám zdalo príliš veľa, tak sme sa rozhodli hľadať ďalej. Ujo, ktorý prenajímal izby na súkromí nám oznámil, že síce má voľnú izbu, ale nie je uprataná a očividne ani nemal chuť ju kvôli nám upratovať, keď sme povedali, že chceme prespať len jednu noc. Skúsili sme ešte jeden penzión, ktorý stál rovno pri ceste, kadiaľ sa preháňali kamióny a tam nám chlapík na recepcii oznámil, že izba pre dvoch stojí na noc 55 EUR, aj s raňajkami. Skoro som z spadla z nôh. Toľko nestojí ani izba v Alpách. Typické slovenské „služby“. 

Už sme chceli spať v autobusovej zastávke, keď sme skúsili ešte jednu chatu a tam sme konečne našli primerané ceny. Ale čo sa nestalo. Rišo chcel v izbe rozsvietiť svetlo, keď sa ozvala rana a zostala tma. Podarilo sa mu vyhodiť poistky a to nielen na našej izbe, ale rovno na celom poschodí. Nechtiac tak zmobilizoval celý chatový team :) Následne sa teta z recepcie rozhodla prísť vymeniť žiarovku do našej izby. To som sa trošku vyľakala. V našej izbe sa šíril neidentifikovaný pach z mokrých a prepotených topánok. Tak som utekala na izbu povedať Rišovi nech rýchlo otvorí okno :) Problém sa nakoniec podaril vyriešiť a ja som sa konečne mohla osprchovať a zaľahnúť do teplej postele.

Môj prvý ranný pohľad smeruje k oknu. Vonku je však príroda ponorená do nepreniknuteľnej hmly, rovnako ako včera. Počasie sa žiaľ nezmenilo.

V jedálni si dávame objednané raňajky. Príde mi vtipné, že sa nás dievča, knoré nás obsluhuje pýta na aké meno máme raňajky, keď sme v chate jediní turisti :)

Balíme veci ktoré nám ako tak uschli a vyrážame do hmly. Značka nás vedie popod Ďumbier. Ak by bol pekný výhľad vyšli by sme aj hore, ale takto to nemá zmysel. Chodníček zo skál a kameňov je poriadne klzký a nebezpečný. Každú chvíľu nám hrozil pád.

Napriek hmle a nebezpečnému terénu sme Chopok stihli v dobrom čase, dali sme si na Kamennej chate kofču, pofotili si výhľady do hmly a vyrazili ďalej smer Dereše.

Na Derešoch začalo pršať a kamenný chodník bol zrazu ako zrkadlo a nesmierne sa šmýkal. Rišovi sa podarilo zo dvakrát spadnúť, ja som sa takmer tiež natiahla. Boli sme radi, keď sa dláždený chodník skončil.

Pršalo však ďalej. Neobliekla som si pršiplášť v nádeji, že moja vetrovka to zvládne a o chvíľu snáď pršať prestane. Dážď vsak neprestával. Netrvalo dlho a bola som mokrá ako myš.

Po ceste sme stretli niekoľkých Čechov, dokonca skupinku so psom. Ten chudáčik sa triasol zimou a vyzeral tak, že by radšej ležal doma pred (pod) telkou.

Zrazu sa ozvalo hrmenie. To neveštilo nič dobré. Boli sme v oblasti, kde je široko ďaleko len tráva a kde sa nie je kde schovať. Boli sme neďaleko Chabenca, tak sme nahodili piaty rýchlostný stupeň a pridali do kroku. Bolo potrebné sa čo najskôr niekde schovať a najbližšie bola útulňa pod Chabencom.

Z posledných síl, úplne mokrí, sme dobehli do útulne. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že útulňa prechádza rekonštrukciou. Privítal nás tu nový chatár . Zistili sme, že ubytko stojí 5 euro a že sa tu v vyspí aj 30 ľudí. Podkrovie je premenené na jednu veľkú spálňu s matracmi.

Rozhodli sme sa tu prespať a ráno pokračovať do Hriadeľského sedla a možno až na Donovaly. Okrem nás boli na chate ešte traja Maďari, ktorí tu boli ubytovaní už druhý deň a nevedeli sa rozhodnúť či v tom počasí pokračovať alebo sa vrátiť domov do Maďarska.

Dostali sme výbornú večeru a pri pivku sme o našom putovaní porozprávali chatárovi. Náš nápad sa mu páčil, tiež už mal všeličo nachodené tak nám dal niekoľko rád na cestu. Strávili sme naozaj príjemný večer v jednej milej útulni.

Ráno je opäť poriadna kosa. Drevo v piecke dohorelo ešte v noci a nikomu sa nechce ísť von, kde prší. Postupne však útulňu všetci opúšťajú. My odchádzame ako poslední. V prameni naberieme vodu, navlečieme sa do pršiplášťov a pomaly odchádzame do toho nečasu.

Neďaleko chaty nás čakalo ďalšie rúbanisko, kde sme si trochu ponadávali, ale po chvíli sme už išli tým správnym smerom. Cesta viedla trávnatými porastmi, ktoré nám úplne premočili nohavice a topánky. 

Na obed sme dorazili na Čertovicu. Dali sme si malý obedík v miestnom motoreste, chvíľu s v teple pri čaji s rumom oddýchli a už sme aj utekali ďalej.

Z Čertovice nás značka viedla rovno hore cez lyžiarsky svah, ktorý nám dal poriadne zabrať. Koľký krát som to len chcela zahodiť ten veľký a ťažký ruksak. 

Ale našťastie hore na kopci sa zmenil lesný porast. Ubudlo tráv, ktoré nám od rána znepríjemňovali chôdzu a premočili všetko, čo im prišlo do cesty. Ak by bolo pekne alebo aspoň sucho zašli by sme dnes určite až na Chopok. Ale takto, v totálne mokrých topánkach, kde nám čvachtala voda sme našu púť zabalili už na chate M.R. Štefánika, ľudovo nazývanej Štefánička.

Strašne som ľutovala, že sme cestou pre hmlu nič nevideli. V tejto časti Tatier sú krásne výhľady, my sme však mali všetko ponorené do nepreniknuteľného bieleho závoja.

Na Štefáničke nás čakali teplé postele a to všetko spolu s raňajkami za 14 euro na osobu na noc. Aj keď sa obávam, že v cene nebola výmena postelnej bielizne. Zistili sme, že sme na chate jediní ubytovaní turisti. Ani ma to neprekvapilo. Aspoň sme mohli rozložiť naše mokré veci po celej izbe.

Následne sme si spravili súhrn našich prejdených kilometrov a naplánovali ďalší postup. 

Ešte rýchlo som vyprala naše mokré, páchnuce ponožky, zbehli sme si do jedálne na večeru - parené buchty boli výborné :) a unavení po celom dni sme zaľahli.

Zobudili sme sa do studeného rána. V noci sme zle spali. Často som sa budila na pocit chladu. Nepomohli ani 4 vrstvy, ktoré som si na seba navliekla.

Rišo zistil, že Belgičania sú na ceste z Liptovskej Lomničky a idú do Telgártu. Podľa ich slov máme peknú prírodu, chutil im Zlatý Bažant a nezabudli sa nás spýtať na „black people“, ktorých stretli práve v Lomničke :)

Posilnili sme sa raňajkami, rozlúčili sa z Belgičanmi a vyrazili. Čakal nás náročný terén. Striedali sa stúpania a zostupy, pričom zostupy boli rovnako náročné ako tie výstupy. 

Počasie bolo premenlivé. Občas na chvíľočku vykuklo slniečko, ale hneď potom prišla hmla a všetko pohltila. Ale aspoň na chvíľu sa nám podarilo zočiť v diaľke na severe Vysoké Tatry.

Tiež sa nám podarilo na chvíľu stratiť značku, ale po chvíľke sme ju našli a mohli pokračovať až na útulňu Ramža. Tým sme prešli 327,5 km našej cesty.

V útulni nás už čakali naši známy Česi z Andrejcovej a o chvíľu dorazili už aj spomínaní chalan s babou, ktorí boli na víkendovom zdolávaní Nízkych Tatier.

Vonku sa sedieť nedalo, bolo riadna kosa, tak sme sa všetci uchýlili do útulne a chalanom sa podarilo zapáliť oheň v piecke, čo nás všetkých nesmierne potešilo. Ramža je oveľa menšia ako Andrejcová, ale všetci sme sa v nej bez problémov pomestili.

Zjedli sme našu chabú večeru a potom sme sa už zakutrali do spacákov. Zaspala som ani nie za 5 minút..

Ráno je počasie rovnaké ako deň predtým. Obrovské mraky plávajú na oblohe, ale my už nemôžeme zostať ďalší deň v penzióne. Čakajú nás Nízke Tatry a ako prvá Kráľova hoľa.

Kráľova hoľa má 1946 m.n.m a bezpochyby to bol najvyšší kopec čo sme doteraz išli. Takže riadna výzva.

Výstup bol dosť náročný. Nerada sa opakujem, ale opäť sme mali problém so značkou. Dostali sme sa na rúbanisko, kde sa v strede jedna značka nachádzala, ale potom už nikde nič. Blúdili sme tam hodnú chvíľu, skúšali rôzne smery, či náhodou niečo neobjavíme, ale nedarilo sa. Začalo popŕchať. Cítila som, ako mi začina byť zima.

Už som bola zúfalá. Hľadela som do mapy a snažila sa nájsť záchytný bod, kým Riško hľadal značku. A vtedy som to uvidela. Elektrické vedenie. Chdník predsa ide popri elektrickom vedení. A jedno bolo kúsok dole, pod svahom, kde sme stáli. Cesta k nemu bola však zarúbaná, tak to išiel Rišo najskôr preskúmať. A našiel značku!

Medzitým sa spustila hmla. Nasledovali sme chodník a čím vyššie sme stúpali, tým menej sme videli. Ten svah v tej hmle nemal konca kraja.

Mali sme byť už niekde pod vrcholom, ale nevideli sme ani na 2 metre. Zrazu sa hmla na malú chvíľku rozostúpila a pred nami sa objavil vysielač. Obrovský vysielač. Za pekného počasia ho je vidieť do vzdialenosti niekoľko kilometrov, ale my sme ani netušili, že stojíme rovno pod ním. Prešli sme k rozcestníku. Fúkal studený vietor. Skontrolovali sme si smer, kade ísť a vyrazili popri paliciach, ktoré v hmle určujú smer.

Zrazu sa spustil dážď. Akoby to nestačilo, začal padať aj ľadovec. Rišovi natieklo do puzdra na foťák. Celý premočení sme putovali a tešili sa keď sa konečne uchýlime pred tým nečasom v útulni Andrejcová, kde sme sa chystali prespať.

Po ceste sme dohonili dvoch turistov, babu s chalanom, ktorí smerovali tiež do útulne. Podľa ich slov boli pred nimi ešte dvaja chalani z Čiech, ktorí sa v útulni chystali prespať. Trošku sme sa zľakli, či sa tam toľkí pomestíme, ale chalan nás ubezpečil, že Andrejcová je dosť veľká a vie tam prespať aj 30 ľudí naraz.

V útulni Andrejcová nás čakali nielen spomínaní Česi, ale aj partička mladých Belgičanov. Tí si už obsadili drevené prične, tak my sme sa zložili na zem. Chata bola veľká, ale nefungovala v nej piecka, jedno okno bolo potiahnuté len igelitom a bola tam dosť kosa. Priadne sme sa obliekli a pripravili sa na studenú noc.